Zelené nebo je o tom, ako mnohokrát chceme zmeniť to, čo sa zmeniť nedá. * * * Ukážka: „Aké veľké deti máte?“ „Miša mala šestnásť a Dávid bude mať dvanásť. Na šestnástku jej manžel kúpil skúter, zlatý tatko, šalela... hej... zlatý tatko si ju vie podplatiť...! A ja chcem bike rampu a nový BMX, jačal Dávid. A ja Tádž Mahal, prskla som uštipačne...“„Po smrti?“ vyskočilo zo mňa. „...hahaha... a načo potom? Teraz! Kašlem ho! Normálne ho kašlem. Nech si ide do tých svojich Álp... hahaha... keby aspoň Paríž objednal, ale Ta-li-já-á-nsko? ...to je nonsens... výslovne som povedala, že Istambul chcem...“ „Čím je manžel?“ odvážila som sa opýtať. „Je podnikateľ... hahaha...“ „A vy ste zamestnaná?“ „Áno, vlastním agentúru...“ Nedozvedela som sa veľa a tiež som dovtedy nevedela, že „vlastniť“ je zamestnanie. „Normálka, zamestnávam dve baby... hahaha...“ Nedokázala som sa s ňou zhovárať. Ja, príliš rezervovaná, ona, absolútne neviazaná. Všetko vybavila šmahom ruky. Ľavou zadnou. A svojim hahaha. Neostávalo mi nič iné, len počúvať jej ventilovanie. Nechcene som si spájala jej zlátaniny ako puzzle, ale aký obrázok ma očarí na konci, som netušila.