Kedysi dávno žil starý muž prezývaný Zberač bambusu. V húštinách hôr zbieral bambus a všeličo z neho vyrábal. Volali ho Sakaki-no Mijacuko, čiže Služobník zo Sakaki. * * * Svojho času ľudí uchvacoval tanec kabuki odori, ktorý tancovala majsterka Okuni. Jej pôvod môžeme hľadať až v ďalekej provincii Izumo. Z týchto vzdialených končín, cez vysoké vlny, prišla sem hore do Cisárskeho mesta, kde ukazovala všakovaké, rozmanité tance, hoc aj brané ako „bláznivé-slová-a-pestrá-reč“. Medzi jej tancami bolo aj kabuki odori, ktoré predvádzala s majstrovstvom a šikovnosťou. * * * Keď rozkvitli sakury, ľudia sa radostne schádzali pod ich belostnými korunami, hompáľali krčiažkami sake, jedli ryžové halušky, kochali sa z tej krásy a tešili sa, že jar je v plnom prúde. * * * Pršalo. Už vyše osem mesiacov ustavične pršalo. Dážď omýval zeleň lesa a všetko sa sfarbovalo dozelena. Do stromov v lesoch bil dážď, a čím viac ich omýval, tým bola ich zeleň tmavšia. Tí, čo kráčali v daždi, sa sfarbili nazeleno, ba tým, čo sa na dážď pozerali, zozeleneli aj oči. V daždi, lejúcom sa na lesy, sa ľudia sfarbovali dozelena, len vtáky v lese, čerstvo zafarbené načerveno, nažlto, nazeleno či načierno, si svoje farby zachovávali. No napokon ani vtáky nedokázali vzdorovať silnému dažďu a zachovať si svoj pôvodný vzhľad. Všetci vedeli, že za čias dedov niekedy pršiavalo bez prestávky aj tri roky.