Vypuknutie Slovenského národného povstania znamenalo pre Hlinkovu gardu na rozdiel od iných prorežimných organizácií doslova vzkriesenie. Vďaka tomu, že po 29. auguste 1944 zostala verná slovenskej vláde v Bratislave a jej vedenie povstaleckú akciu radikálne odsúdilo, dostala možnosť – hoci v konečnom dôsledku len nakrátko – opätovne realizovať svoje mocenské ambície, tentokrát v podaní najortodoxnejších národných socialistov okruhu okolo Otomara Kubalu. Kubalova skupina, ktorá v HG prebrala kormidlo po Machovej garnitúre, pred verejnosťou nástojčivo kultivovala svoju formu najrýdzejších Slovákov, odhodlaných brániť slovenskú nezávislosť do posledného dychu. Mladý historik Anton Hruboň analyzuje postavenie tejto mocensko-bezpečnostnej organizácie ľudáckeho režimu v kontexte nacistického okupačného systému na politickom, vojenskom a perzekučnom poli, ktoré tvorili tri kľúčové roviny činnosti HG v záverečnej etape existencie slovenského štátu. Monografia sa na pozadí spomínaných kategórií pokúša odpovedať na otázku, čo vlastne Hlinkova garda bola, aké vplyvy determinovali jej charakter po transformácii na jeseň 1944 a aké memento zanechala v národnej histórii. Práca nastoľuje i širšie koncipované otázky, ťažiace slovenskú spoločnosť prakticky dodnes. Uvažuje o otázke spolupráce (kolaborácie) s nacistickým režimom, o úsilí pretvoriť Slovensko na jeho obraz, o perspektívnej budúcnosti krajiny pod ťarchou hákového kríža a o vývine ľudáckeho režimu na úsečke jeho nedlhej existencie. Problematika HG bola doteraz v odbornej literatúre ponímaná pomerne izolovane, akoby garda predstavovala politický samorast a na jej chod nepôsobili žiadne vplyvy smerom zvonku. Prostredníctvom zasadenia témy do rámca slovensko-nemeckých vzťahov a európskych súvzťažností nacistickej okupačnej politiky dostáva činnosť organizácie novú interpretačnú dimenziu a pre Hruboňove práce špecifický originálny autorský vklad, ktorý predstavuje ďalšiu neignorovateľnú výzvu do debaty o najdiskutovanejšom období moderných slovenských dejín.