Básnik Erik Ondrejička až vo svojej desiatej zbierke poézie pristúpil ku knižnému publikovaniu básní, v ktorých nepoužil klasickú zvukovú výstavbu verša. Rýmy sa v nej vyskytujú iba výnimočne, na zdôraznenie cyklickosti niektorých procesov. Zbierka nadväzuje na filozofický a kontemplatívny rozmer Ondrejičkovej lyriky a jeho schopnosť pomenovať aj tie javy sveta a stavy človeka, ktoré sa inak ako poéziou vyjadriť nedajú. Básne, z ktorých viaceré publikovali renomované európske aj slovenské literárne časopisy, sú doplnené o výtvarné diela Karola Felixa. Básnická tvorba Erika Ondrejičku smeruje od bezprostredného k podstatnému a od spoločenského k nadosobnému. Autora okrem konkrétnosti inšpirácie či príbehu zaujímajú princípy, ktorými sa riadi svet nielen ako komunita ľudí, ale aj svet, kde ľudský prvok tvorí len zlomok čohosi väčšieho. Váhu, silu a krásu básnického hľadania podčiarkuje okolnosť, že ide o najdôležitejšie otázky ľudskej existencie čo je na začiatku, čo za domnelým koncom, čo je podstata a zmysel života a kam pokračujeme po smrti. Prechod z horizontálneho pohľadu na vertikálny zreteľnejšie ukazuje, že Ondrejička patrí medzi moderných metafyzických básnikov. (Ján Gavura)