Džavachišviliovej básne vynikajú osobitou expresivitou popretkávanou jemnou, niekedy až mrazivou iróniou a filozofickým podtextom. Celkovou atmosférou občas pripomínajú plače. Sú zaujímavé aj z formálneho hľadiska – veľkú pozornosť venuje autorka rytmickej stránke a funkcii pauzy, ktorá sa nezriedka nachádza na nečakaných miestach, často kombinuje viazaný a voľný verš, pričom rytmicky odlišné časti v básni vytvárajú akési interlúdiá a zvyčajne obsahujú aj rýmované refrény.