Kapitoly o čiernom divadle pojednávajú o neobyčajnom fenoméne, ktorým bola pred polstoročím technika čierneho kabinetu. Do sveta sa rozšírila z Čiech a jej vplyv sa samozrejme odrazil aj v slovenských profesionálnych divadlách. Domáci tvorcovia mu venovali množstvo zápalu, talentu a energie. V priebehu prvých rokov očarenia novou technikou, vzniklo nemálo inscenácií úspešne rezonujúcich nielen doma, ale aj v zahraničí. Režisér a scenárista Pavel Uher sa s odstupom času vracia k fenoménu čierneho divadla, aby ho pripomenul verejnosti nielen odbornej, ale všetkým, ktorí sa o ňom chcú aj dnes, kedy sa s jeho technikou na javiskách možno stretnúť iba výnimočne, niečo dozvedieť. Nielen ako o spochybňovanom relikte minulosti, ale aj ako o nedávnom zdroji inšpirácie súčasného animovaného divadla. Divadelné umenie dvadsiateho storočia menilo tvár tak rýchlo, ako sa vyvíjala technika, ktorú pre svoje vyjadrenie následne využívalo. Neúprosne a dynamicky. Ak nové svetlo postupne nahradilo starý dekoračný arzenál, spôsobilo aj ďalšie premeny. Medzi jednu z nich možno počítať „objav“ divadelnej techniky vychádzajúcej z opozície svetla a tmy. O čom bude reč? O inovovanom princípe, ktorý sa v polovici minulého storočia stal divadelným pojmom.