Vasilij Vasiljevič Rozanov, ruský publicista, filozof, zakladateľ „postmodernizmu“, dávno pred jeho vznikom na Západe. Základné prvky jeho svetonázoru sa sformovali už počas gymnaziálnych štúdií – vnútorná sloboda a protest proti autoritám a byrokracii, odstup od vonkajších udalostí, sebapozorovanie, neprítomnosť viditeľnej vôľovej cieľavedomosti. Rozanovský „postmodernizmus“ sa veľmi živo prejavoval najmä v programových „mozaikových“ prácach Solitéry (1912), Pominuteľné (1913) – tie sú obsahom knižky, a Spadnuté listy (opálka 1 a 2) (1913, 1915). Prezentované diela sú z posledného obdobia autorovho života a sú zároveň svojráznou psychologicko-duchovnou rekapituláciou života a tvorby spisovateľa, o ktorom rozanovovedec Alexej Nalepin napísal: „Rozanov je najtajuplnejšia, najprotirečivejšia talentovaná figúra v našej kultúre na hranici 19. ¬– 20. storočia“. Duchaplný lyrizmus a vynikajúca publicistika, šokujúca úprimnosť a groteskná buffa – to všetko sa premietlo do jeho diela. Metóda myslenia Rozanova je principiálne medzidisciplinárna a metahistorická. Obrovský význam Rozanova súčasníci oceniť nedokázali: pluralizmus jeho metódy pokladali za bezprincipiálnosť. Charakteristická je formulácia P. B. Struveho: „Veľký spisovateľ s obmedzujúcimi nedostatkami“. Ale až po niekoľkých desaťročiach ruskí postmodernisti (Andrej Šiňavskij, Venedikt Jerofejev, Viktor Jerofejev a iní) sa prihlásili k nemu ako ku kultúrno-historickému zdroju vlastnej literárnej tvorby a svetonázoru.