Z domáceho prostredia do komunity ľudí v liečebných kúpeľoch, s rôznymi osobnostnými vlastnosťami – tak by mohol znieť podtitul, z časti autobiografickej prózy Ivety Čavojskéj - Chudéj Od svojho manžela a svojich dvoch detí, sa tridsaťdva ročná Júlia Tichá na odporúčanie lekára ocitla tri týždne v rehabilitačnom zariadení, čo bol doposiaľ pre túto ženu absolútne nepoznaný a do istej miery izolovaný svet. Do tej chvíle, od svojho partnera a ich detí nebola mimo domova ani raz, no toto odlúčenie, vďaka nedôvere a zbytočným milosrdným klamstvám, používaných vďaka netolerancii k záujmom toho druhého, veľmi poznačilo ich vzťah. Nehľadiac na to, že po absolvovaní liečby sa jej zdravotný stav po fyzickej stránke zlepšil, tak nie iba dobré zážitky ktoré tam zažila, s ľuďmi rôznych charakterových vlastností, jej zostanú v mysli ešte dlhý čas. No a jazvy na duši, vďaka absolútne negatívnym skúsenostiam, jej zostanú navždy. Všetko zlé je na niečo dobré a preto nedobré zážitky ktoré jej zostali v mysli, ju naučili viac veriť sama sebe a svojej intuícii a s oveľa väčším dôrazom sa naučila v istých situáciách používať slovo, vyjadrujúce nesúhlas.