Po siedmy raz ponúka Sambucus na svojich stránkach štúdie z oblasti vied o antickom staroveku a stredovekej i novovekej recepcie tejto kultúry. Azda o niečo výraznejšie oproti predchádzajúcim zväzkom sa v ňom dostávajú k slovu mladší autori a ukazujú, že tematický záber ich výskumných záujmov je takisto pozoruhodne široký. Ani v tomto zväzku nevyplýva poradie príspevkov z abecedného poradia priezvisk, ale dôsledne sa nedalo použiť ani prísne chronologické hľadisko. Súbor štúdií otvára Peter Fraňo, ktorý dokladá, ako Cicero v spise O osude pracoval s učením stoika Poseidonia. Rétoriku pred filozofiou uprednostnil v príspevku o rečníckej osnove látky a rétorickej interpretácii starovekých textov Jiří Pavlík. V oblasti gréckych štúdií sa pohybujú príspevky Andrey Námerovej a Alexandry Kavečanskej; prvá rozoberá Lukianov dialóg Skýt a pripomína, že vo vnímaní Skýtov ako necivilizovaných išlo neraz o klišé, zatiaľ čo druhá nám zvolila za sprievodcu po Kykladách Strabóna. Na menej známe stránky antického kresťanstva sa zamerali dve autorky. Marcela Andoková dokazuje, aký ťažký boj s antickým divadlom, konkrétne s populárnym mimickým žánrom, zvádzali kresťanskí vzdelanci, kým Ema Pavľáková na papyruse G 2312 z viedenskej zbierky exemplifikuje, čo si zachoval a akými zmenami prešiel v prostredí egyptských kresťanov taký dávny apotropaický nástroj, akým je amulet.