Keď vyslovíme slovo „samovražda“, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu.Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu.Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne – robí to s istou ľahkosťou i gráciou.„Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme,“ hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých.