Pavol Haspra vykonal v dramatickom umení velikánsku cestu, vyoral v ňom hlbokú brázdu. Jeho inscenáciám tlieskali zástupy. Tisíce divákov aplaudovalo jeho prácam, no iba málokedy oslavovali jeho. Lebo taký je už údel režiséra: „rozpustiť sa“ v hercovi a v javiskovom diele. Neupozorňoval na svoje, ale na cudzie kvality. Zverejňoval ich dával na známosť. A pritom sa vzdelaný a inteligentný režisér zaobíde bez herca, no herec bez režiséra nikdy. Režisér môže vyjadriť svoju analýzu dramatického diel, svoje neopakovateľné poznatky, svoje pred- stavy o obraznom zmocnení sa dramatického materiálu bez využitia herca: môže ich prosto vyrozprávať a podnietiť tak fantáziu poslucháča... (Niekoľko myšlienok autora z úvodu knižky. Anton Kret bol dlhoročným šéfdramaturgom SND a Hasprom inscenovali spoločne množstvo divadelných hier. Teda dobre sa poznali, ovládali.