Liturgické jazyky predstavujú osobitú zložku kultúrnej a konfesionálnej identity. S pápežským schválením staroslovienskeho prekladu Biblie, staroslovienskych bohoslužobných textov súvisí aj postupný rozvoj slovanského písomníctva. Preklady liturgických textov a Biblie do staroslovienčiny preto znamená nielen zavŕšenie dôležitej iniciačnej etapy slovanskej písomnej kultúry, ktorá po rozpade veľkomoravského prostredia, v ktorom možno identifikovať aj počiatky formovania slovanskej duchovnej kultúry, neznamenal jej zánik, ale následný systematický rozvoj.