Véčko, hlavné mesto najlepšieho miesta vo vesmíre – našej mladosti. Večer čo večer to bolo miesto rituálneho postávania, sácania, hladkania, tárania, bozkávania, tancov a popíjania s fajčením. Vytváral sa véčkarsky parfum, ktorý bol namiešaný z vône umytých vlasov, červeného vína a šťastného potu. Boli sme to my, naše lásky, naše hry, straty a nálezy. Tá miestnosť je tam stále, ale Véčko zmizlo. Zmizlo spolu s nami. Boris Filan V-klub mal nejaké fluidum. Bolo to príťažlivé miesto. Tam mohol človek prísť a pozerať sa, ako druhí tancujú, potom zase mohol osloviť hociktoré dievča, sadnúť si s ním na schody a debatovať. Každý mohol ku každému prísť a porozprávať sa, vziať do ruky pohár. Takého miesta, akým bolo Véčko, dnes už niet. A vytratila sa aj atmosféra doby medzi mladými ľuďmi. Už to nie je také spontánne. Teraz, keď na niekoho zamierim fotoaparát, ten človek sa už kontroluje, má strach a cíti nedôveru. Všetko sa na niečo hrá. Vo Véčku sa nik na nič nehral. Peter Procházka