V prípade osamelého bežca i rytiera stredovekej dvornej epiky je rozhodujúca cesta - vytrvalostný beh "po dlhej trati" i putovanie - v prenesenom význame. Obaja zdoloávajú trasu svojej prmeny a bytostného napĺňania a zdokonaľovania. Rytierstvo v tomto zmysle - ako individuálnym hrdinom vykonávaná "služba štátu" a dobrodružné putovanie - hľadanie (princím "quest") - nemá svoje "naplnenie", je to a priori nezavŕšiteľný, nikdy sa nekončiaci proces napĺňania, nekonečného realizovania sa, "stávania sa". Rytier má pred sebou stále "otvorenú cestu" - akékoľvek ušľachtilé činy a hrdinstvá práve vykonal, resp. má už za sebou, nemôže považovať svoje pôsobenie či službu za zavŕšenie a uzatvorenie, zakaždým ide ďalej (ísť stále ďalej - má u Štrpku (a Osamelých bežcov vôbec) od začiatku, t.j. od vzniku a profilovania sa skupiny a prvých skupinových manifestov, zmysel či hodnotu životného "motta", "programového vyhlásenia".