Áno, bola to ona, Alžbeta Bátoriová! Vyschnuté chumáče vlasov a vypnutá koža pokrývali temeno vysokej lebky ako pred jedenástimi rokmi. Zlatými a striebornými niťami vyšívané šaty ešte nepodľahli neúprosnému času a vysoký naškrobený golier zakrýval šiju mŕtvoly. Koža aj svalstvo na tvári a na dlhých kostnatých rukách, prekrížených v lone, boli vyschnuté. Dlhé rukávy šiat s vyšívanou čipkou spadali až na palce a Nádašdymu preblesklo hlavou, že Alžbeta Bátoriová nemá na ruke žiadny náramok. Zvedavo pozrel na zápästie pravej ruky a vyhrnul rukáv až po vyziabnuté predlaktie, ale mimo vysušenej kože nevidel nič iné. Vyhrnul rukáv aj na ľavej ruke... A nechcel veriť vlastným očiam, hrdlo mu zovrela úzkosť a zalial ho pot, keď zbadal široký, drahokamami zdobený náramok, ktorý ako okov obopínal nebožčino kostnaté zápästie a zlovestne sa zablysol vo svetle pochodne. Nádašdy sa nad bezduchým telom naklonil a pozorne si náramok prezeral. Striedavo pociťoval zdesenie i nadšenie, hrôzu i obdiv.