Mária Valtorta v ôsmom diele opisuje úplný záver tretieho roku evanjelizácie. Pán sa dáva v chráme spoznať, že je Boží Syn. Nastáva veľká dišputa, po ktorej musí utiecť z Jeruzalema. Začína ťažké obdobie, keď sa skrýva v domoch svojich najvernejších učeníkov. Lazár je chorý na smrť, avšak Marta a Mária prosia o jeho uzdravenie. Pán ich žiada, aby verili až za hranice možného. Na sviatok Posvätenia chrámu sa Židia v návale hnevu pokúsia Pána ukameňovať. V Betánii sa schádzajú mnohí členovia veľrady a posmievajú sa Lazárovým sestrám, že sa u nich žiaden zázrak nestane. Lazár zomiera a je pochovaný. Pán ho však na štvrtý deň vzkriesi a tento najväčší zázrak mnohých rozdelí. Na tých, čo ho milujú a veria v neho, a tých, čo ho nenávidia a želajú si jeho smrť. Ježiš hovorí: „Stačí ti, Sadok, čo si videl? Jedného dňa si mi povedal, že nato, aby si uveril, potrebuješ, ty a tebe rovní, uvidieť vzkriesiť mŕtveho, ktorý sa už rozkladá, a uvidieť ho zdravého. Uspokojila ťa hniloba, ktorú si videl? Môžeš uznať, že Lazár bol mŕtvy a že teraz žije a je zdravý, ako už nebol celé roky? … Nijaký prorok nezložil to, čo bolo v rozklade, a navyše mŕtveho. Boh to urobil. Tam je živý svedok toho, kto som. Jedného dňa Boh vzal blato, stvárnil ho, vdýchol doň oživujúceho ducha a bol človek. Ja som povedal: ,Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.‘ Pretože ja som Slovo Otca. Dnes ja, Slovo, som povedal tomu, čo je ešte menej než blato, povedal som telu v rozklade: ,Ži.‘ A hniloba sa poskladala do tela, do celistvého, živého a dýchajúceho tela. Tam je a pozerá sa na vás. A k telu som pripojil ducha, ktorý spočíval už celé dni v Abrahámovom lone. Privolal som ho svojou vôľou, lebo ja môžem všetko, ja som Žijúci, ja som Kráľ kráľov, ktorému sú podriadené všetky stvorenia a veci. Tak čo mi odpoviete?“