Problém empatie a empatického vcítenia sa do umeleckého diela síce nie je v dejinách estetického uvažovania nový, ale v posledných desaťročiach môžeme vo svetovom a európskom umenovednom a estetickom diskurze sledovať opätovné oživenie tohto problému. Toto „znovuoživenie“ už existujúceho nadobudlo vďaka veľkému záujmu mnohých humanitne orientovaných disciplín (psychológia, sociológia, pedagogika, kognitívne vedy, filozofia, literárne veda, neuroveda, psychosomatika) široko siahli kontextuálny rozmer. Ten veľmi plynulo prešiel do nových pomenovaní ako „body turn“ (R. Gugutzer), „emotional turn“ (G. J. Seigworth, M. Gregg) či dokonca „affective turn“ (M. L. Angerer) a stal sa jedným z kľúčových problémov súčasných humanitných teórií. Tie vychádzajú z podstaty teórie empatie, podľa ktorej je estetická skúsenosť percipienta založená na sérii empatických reakcií diváka s umeleckým dielom. Otázka, či ide o vedomé alebo nevedomé reakcie je predmetom mnohých humanitných výskumov. Korene teórie empatie siahajú do obdobia vzniku moderného umenia, teda do obdobia prelomu 19. a 20. storočia a sú úzko prepojené s filozofiou, estetikou a experimentálnou psychológiou.