Udalosť 25. marca 1988 bola heroickým vzopätím veriacich na Slovensku proti dlhoročným krivdám, bolo to vyvrcholenie tichého odporu veriacich, ktorý u nás narastal celé roky. V ten deň sa tisíce slovenských ľudí zhromaždili na tiché modlitbové stretnutie pred Národným divadlom v Bratislave so zapálenými sviečkami a s ružencami v rukách. Modlili sa za náboženskú slobodu, za ľudskú dôstojnosť, za obsadenie diecéz biskupmi. Ľudia sa prestali báť. Zachovali si dôstojnosť a prejavili sa len tichou modlitbou. Boli jednotní. Kam sa podel v priebehu 20 rokov neslýchane vzácny duchovný kapitál a bohatstvo, ktoré sme si hromadili a zhromaždili obetavým životom viery za prenasledovania a vernosti Cirkvi? Čítajme túto autentickú a živú knihu. A prečítané domýšľajme do konca. Čím sme vtedy žili? A čím sme potom postupne prestávali žiť?