Básnický rukopis Radomíra Andrića nie náhodou vychádza zo slova, darujúceho a osvecujúceho, ktoré nás vyťahuje a dvíha z neznesiteľného bahna každodennosti. Ide o poéziu, ktorá vychádza z centra labyrintu súčasného sveta, ktorá svedčí o jeho ilúzii a hre, o jeho nedokonalosti a zradnosti, o jeho neklíčiacej bezperspektíve, o chaose prachu a víchrici zla, v ktorom sa našiel súčasný človek (Selimír Radulović). Literárna kritika privítala Radomíra Andrića ako básnika „vyostrenej imaginácie, ktorý túži a pátra po novom obraze, novej melódii a význame výrazu“ (Srba Ignjatović). Podľa Engerića ide o básnika „rozvinutého vnútorného života a rozohranej imaginácie“. Kritici sa zhodli v tvrdení, že je to básnik na prameni života a nevysychajúcej národnej reči, ktorá v sebe nesie silu a krásu výrazu. (Miloš Petrović). Básne vybrali a preložili Martin Prebudila a Miroslav Demák. Doslov napísal Miroslav Bielik. Ilustrácie: Predrag Bajo Luković, na obálke maľba Bogdana Miščevića. Obálka a grafická úprava: Milan Panić. Vydali Spolok slovenských spisovateľov a Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec.