Predkladaných sedmoro štúdií upriamuje pozornost na skúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku. Uvažovat o filozofii ako terapii nie je celkom obvyklé. A to ani medzi filozofmi, ani v podstatne terapeutickejších vodách ludského snaženia. Je to možno preto, že pre cast filozofov je filozofické skúmanie skôr riešením teoretických a osobnostne nezatažených problémov (ako sú pravda, dobro a krása, vecné a od psychicna ci subjektivity nezávislé zákonitosti univerza), prípadne – pre inú cast priaznivcov lásky k múdrosti – je filozofia spätá najmä s hodnotami, etikou a mravným konaním uplatnovaným v tak individuálnom, ako i spolocenskom správaní. Uvažovanie o terapeutickom ponímaní filozofie akoby evokovalo v ušiach filozofov tažko akceptovatelný fakt, že filozofia má co do cinenia i s problémami, ktoré niektorý filozof vníma ako svoje osobné, prípadne, že filozofi samotní sú potenciálnymi adeptmi terapeutického intervenovania. Nedôvera k takto stanovenému problému však nepochádza len zo strany filozofov. Práve naopak. Rovnako dotknutí sa pri úvahe o terapeutickom úcinku filozofie môžu cítit psychológovia, psychoterapeuti ci iní liecitelia telesných ci psychických, ba i sociálnych neduhov cloveka a pri tomto pocite budú (nie neoprávnene) poukazovat na zväcša teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania voci ich metódou a výcvikom nesmierne prepracovanému a znacne kontrolovanému úsiliu. Napriek tomu, a ci práve preto, sme si ako predmet nášho skúmania zvolili práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu cloveka k svetu i sebe samému. Nazdávame sa totiž, že každá nevyriešená otázka (a filozofická par excellence) je clovekom vnímaná ako problém, ktorý, pokial je subjektívne vnímaný ako vážny (existenciálne, axiologicky, epistemicky, teologicky...), si vyžaduje od subjektu jeho zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede zväcša pôsobí na cloveka neurotizujúco a i preto hladanie odpovedí a riešenia pálcivých existenciálnych otázok plní tak trochu aj funkciu terapeutickej intervencie. V tomto najširšom slova zmysle možno preto všetko filozofické skúmanie chápat najmä ako antický ideál starostlivosti o dušu, ci hladanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete. Takéto chápanie filozofie ako terapie je stredobodom filozofického skúmania už oddávna. Možno sa s ním stretnút pri zrode antického filozofovania, ked napr. Sokrates považuje celé filozofické úsilie práve za formovanie a staranie sa o seba samého – epimeleisthai sauton – staranie sa o svoje záležitosti. Ale nielen Sokrates ci Platón, títo psychagogicky orientovaní myslitelia, ale i rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanost, ci epikurejci hladajúci blaženost v hedoné ci apatheii a ataraxii sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešit správnym filozofickým životným postojom. Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristic