Hudobný život č. 11 prináša: - reflexiu Bratislavských hudobných slávností - rozhovor s jubilujúcim Ondrejom Lenárdom - rozhovor so skladateľkou Ľubicou Čekovskou o novej opere - Na chate: Juraj Kalász četuje s legendou jazzovej pedagogiky Jamey Aebersoldom - analýzu skladby Etydit op. 42 E. Rautavaaru - rozhovor s Vladimírom Godárom o odkaze Mikuláša Moyzesa - hudobnú poviedku Vandy Rozenbergovej - Rómskych hudobníkov v čase slovenského štátu - recenzie koncertov, operných predstavení a CD... „Naše umenie nám prináša správu o nás samotných; ak sa mu vyhýbame, svedčí to o tom, že túto správu nechceme počuť – možno sa jej bojíme a možno sme takí hlúpi, že sme na ňu ešte nedorástli.“ Citát z rozhovoru s Vladimírom Godárom o edičných aktivitách venovaných dielu Mikuláša Moyzesa reže do živého aj v súvislosti s inými udalosťami v slovenskej hudbe. Mám na mysli najmä uvedenie­-neuvedenie novej opery Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom. Po svetovej premiére diela na Bregenzskom festivale, kde mohla kvôli pandemickým obmedzeniam zaznieť len jeho skrátená verzia, sme automaticky očakávali slovenskú verziu celého diela v dobe dávno po otvorení koncertného života. Už aj tak kriticky vnímaná Opera SND pod vedením Lubora Cukra vyrazila dych odbornej verejnosti rozhodnutím prevziať iba skrátenú verziu z Bregenzu a uviesť ju len raz, bez akýchkoľvek repríz. Bez ohľadu na prevádzkové či ekonomické dôvody, ide o odborné zlyhanie, neporozumenie obsahu verejnej služby, o neschopnosť posúdiť kvality a potenciál diela, ktoré už navyše bolo predtým zachytené na videozázname. Národnému divadlu pristál na stole titul, ktorý mohol vtipne a nenásilne zoznamovať s ambicióznejším hudobným jazykom, titul, ktorý mu mohol priniesť to toľko vytúžené nové publikum (áno, aj medzi mladými), navyše bez potreby lacne sa podkladať divákovi. Mnohí návštevníci vyjadrili po premiére chuť vidieť Impresaria opäť, mnohí ho chceli odporučiť svojim známym… Ale to všetko sú len tie prozaickejšie dôvody pre „normálne“ uvedenie nového slovenského diela. V hľadáčiku národného divadla má byť totiž iniciovanie novej tvorby, jej dôstojná prezentácia, a to z výsostne umeleckých dôvodov, z pocitu povinnosti podporovať rozvoj slovenskej kultúry. A to s prepáčením bezpodmienečne, bez ohľadu na to, koľko ľudí príde na dve­-tri reprízy. Lebo len cez exponovanie novej hudby ju dokážeme hodnotiť, konfrontovať s minulosťou, posúvať sa dopredu a ako hovorí Vladimír Godár, aj sa dozvedieť čosi o nás samotných. Zhodou okolností, práve v deň premiéry Čekovskej opery sa na verejnosti objavilo video, ktoré zlomilo väz generálnemu riaditeľovi SND Matejovi Drličkovi. Nie, netýkalo sa odborných problémov opery ani SND. To, prečo a za akých okolností sa hýbu ľady v slovenskej kultúre, je už iná téma. Andrea Serečinová